Prestaňte sa rozhodovať. Buďte rozhodní.

Čo to znamená „byť rozhodný“? Je to kombinácia vytrvalosti a odvahy, vďaka ktorej udržiavate rovnováhu, keď kráčate po ostrí čepele medzi úspechom a zlyhaním. rozhodnosť nemá nič spoločné s písaním si zoznamu cieľov, ale plne súvisí s vrhnutím sa do neznáma, aby ste zistili, že dokážete oveľa viac, než ste si kedy predstavovali.


Na nasledujúcich stranách spoznáte ľudí, ktorí stelesňujú duch rozhodnosti. Majú odhodlanie na to, aby si v dohľade udržali širšiu perspektívu a odvahu na to, aby sa každý deň priblížili o krôčik k výnimočnosti.


História Grécka napísaná na streche sveta


Vrchol Everestu sa horolezcom vysmieva od štvrtého výškového tábora. Ten je poslednou zastávkou pred tým, než sa tímy pokúsia dosiahnuť slávu a stáť na najvyššom vrchole sveta. Štvrtý výškový tábor je tiež vstupnou bránou do zóny smrti, do nadmorskej výšky, kde je taká zima, drsné podmienky a nedostatok kyslíka, že tu nemôže žiť vôbec nič. V zóne smrti je vaše telo závislé na vás. Každý nádych je aj počas odpočinku obtiažny. Delírium sa dostavuje v kritickom mieste lezenie, kde vás jedno zlé rozhodnutie môže stáť život. Vaša chôdza začne byť neistá a pomaly začínate strácať vedomie, ako vám opúcha mozog.


Keď sa Panagiotis Kotronaros dostal do zóny smrti, bol ešte viac ako 900 metrov pod vrcholom. Drsný vietor a hrozba náhlej búrky ho neustále znepokojovalo. Viac ako 200 mŕtvych tiel rozosiatych po celej hore boli neustálou pripomienkou toho, že ľudia sem nepatria.


Vietor už raz zahnal jeho tím do úkrytu pri prvom pokuse o výstup na vrchol a on vedel, že ak by aj druhý pokus bol neúspešný, znamenalo by to pre grécky tím porážku.


Každá časť Panagiotisova tela mu v 6100 metroch hovorila, aby sa otočil a vrátil späť. V 7900 metroch mu telo hovorilo, aby si ľahol a zomrel. Ako sa tam dostal a ako mohol postúpiť ďalej?


Neskutočný horolezec so železnou vôľou


Splnenie jeho sna stať sa horolezcom vyžadovalo úplne iný druh vytrvalosti. Panagiotis vyrástol v Aténach. Jeho rodina nebola veľmi bohatá ani nemala vzťah k športu.


„Ja ani žiadny z mojich dvoch súrodencov sme nemali blízko do prírody ani do hôr," spomína Panagiotis. „Vyliezť na Everest bol sen. Pre mňa to bol z počiatku nedosiahnuteľný cieľ, hlavne keď sa pozriete na prostredie, z ktorého pochádzam - žiadne lezecké skúsenosti, žiadne peniaze, navyše pochádzam z mestského prostredia.“


Everest však na neho mal, ako sám hovorí, „magnetické“ účinky. V puberte vytvoril v rámci školského projektu svoju nástenku snov, zobrazujúcu prvých horolezcov, ktorým sa podarilo dosiahnuť vrchol Everestu. Vďaka tomuto projektu sa vydal na vytrvalú cestu na strechu sveta.


„V lezení je obsiahnutá správna rovnováhu medzi cvičením a kontaktom s prírodou," hovorí Panagiotis. „Čo ma na lezení naozaj dostalo, je to, že si stanovíte určitý cieľ, a to spustí proces, kedy sa vysporiadavate s jednotlivými časťami."


Na začiatku svojho tréningu pracoval Panagiotis s tým, čo mal k dispozícii. Začal behať, chodiť na túry, plávať a jazdiť na bicykli. Premýšľal viac o výžive a študoval všetko, čo mohol a čo sa týkalo technickej stránky lezenia. Hľadal sponzorov, ktorí by boli ochotní pomôcť mu zohnať vybavenie potrebné k profesionálnemu horolezectvo.


Jeho prvá expedícia prišla v roku 1995, kedy so svojou skupinou vyliezol na Shishapangmu v Himalájach. V 8000 metroch Panagiotis prvýkrát okúsil chuť zóny smrti.


„Keďže to bola naša úplne prvá expedícia, vedeli sme, že to bude cesta plná výziev," hovorí Panagiotis. „Neustále sa meniace počasie, nedostatok skúseností a znalostí, ľadovce, ťažkosti sužujúce telo pri adaptácii na extrémne podmienky ... to všetko boli veci, vďaka ktorým sme mohli prísť o život."


Táto prvá expedícia dodala Panagiotisovi silu a istotu, ktorá mu pomáhala postupovať k jeho cieľu vyliezť na Everest. V roku 2004 bol nielen pripravený pokúsiť sa zdolať Everest, ale bol dokonca vedúcim päťčlennej gréckej horolezeckej expedície.


Pokračovanie nájdete v časopise Aloe Life.  


Aloe Life Magazine ad - mountain climbers


Bojovaním k veľkosti


Na ceste ku kariére profesionálneho bojovníka MMA nechýbajú tvrdé rany. Zatiaľ čo popularita tohto športu narastá po celom svete, kariéra v oblasti zmiešaných bojových umení nie je pre väčšinu bojovníkov veľmi lukratívna. Pár šťastlivcom sa však na vrchole žije dobre. 


Andy “Taz” Young sa tomu nikdy nevenoval pre peniaze. Nemá ilúzie o tom, že trénuje celý svoj život pre kariéru, ktorá sa môže po jedinom zranení zrútiť ako domček z karát. No s niekoľkými veľkými víťazstvami vrátane majstra sveta má vrchol na dohľad. 


Na tejto úrovni sa stretáva už len s elitnými hráčmi. Zaznamenal pár veľkých víťazstiev a pocítil bolesť niekoľkých tvrdých strát. Andy hovorí, že vpred ho ženie je perspektíva. Naučil sa vyrovnať s bolesťou a na ďalšej pracovnej ceste ho čaká ešte dosť bolesti 


„Mám príležitosť dosiahnuť tento cieľ a mnohí iní ju nemajú,“ hovorí Andy. „Mám príležitosť zmeniť svoj život, zmeniť život svojej rodiny a mať pozitívny vplyv na životy ostatných. Myslím na ľudí, ktorých som stratil, a cítim, že chcú, aby som žil na maximum.“


V honbe za celoživotným cieľom


Andy začal trénovať bojové umenie, keď mal päť rokov. Chcel byť silný ako super hrdinovia v televízii. Jeho starší brat Chris bol tiež nadšenec bojových umení a  obaja bratia postrkovali a tlačili jeden druhého k pokroku. 


„Mal som veľké šťastie, že som mal úžasné detstvo,“ hovorí Andy. „Moji rodičia a rodina boli milujúci a starostliví a starali sa o to, aby som mal všetko, čo potrebujem. Vyrástol som blízko pobrežia Severného Írska, kde je množstvo lesov, tak sme to vždy čo najviac využívali. Veľa času sme trávili vonku, užívali si výlety do hôr a boli sme veľmi aktívni.“ 


Andyho inšpiroval aj jeho starý otec, ktorý boxoval v armáde. Jeho príbehy o boxovaní v Afrike, o tvrdom tréningu a vášni pre tento šport podnietili Andyho k tomu, aby trénoval ešte tvrdšie. 


Študuje rôzne formy bojových umení, venuje sa svojmu tréningu a predstavuje si svoj sen. Kým jeho priatelia chodili po škole von alebo oddychovali, Andy trénoval dlho do noci. Bol zanietený a oddaný bojovému umeniu, no nebol si istý, ako sa vyvinie jeho budúcnosť 


Andy sa dostal prvý raz k zmiešaným bojovým umeniam ako k športu, keď mal 18 rokov. MMA práve začínala získavať prvých fanúšikov a vznikal kult nadšencov. 


„Zapadol som tam celkom prirodzene som,“ spomína Andy. „Mohol som spojiť všetky štýly, ktoré som sa naučil, a použiť ich spolu. Bola to skutočná skúška a v duši som vedel, že mám robiť práve toto. Ako dieťa som vždy sníval, že budem jedným z najlepších bojovníkov bojových umení a toto bol výborný spôsob, ako to dosiahnuť.“ 


Nahor sa vypracoval cez amatérske kolo a prednedávnom začal bojovať na profesionálnej úrovni. Tu je v stávke viac a riziko fyzického zranenia je väčšie. Andy cíti, že práve tu mal byť, a verí, že svoju kariéru bojovníka dostane na ďalšiu úroveň. 


Kľúč k bojovaniu na najvyššej úrovni


Na úroveň profesionála vás privedie iba sila a technika. Andy hovorí, že najsilnejšou zbraňou v jeho arzenáli je myseľ. 


„Vybudovať si pevný systém viery v seba samého je najvyššou prioritou,“ hovorí Andy. „Ďalej nasleduje fyzická práca. To si vyžaduje disciplínu. Sú chvíle, keď ťa všetko bolí, si unavený a nechce sa ti ísť ďalej, no to, že sa k tomu donútiš, je malým rozdielom, na ktorom záleží.“


Malé kroky vytrvalosti sa v priebehu času znásobia a stanete sa silnejší, inteligentnejší a disciplinovanejší, myslí si Andy. Či je to jedno kolo naviac na žinenke, strečing po tréningu, správna strava alebo práca s mysľou, výhody sa znásobia. 


„Sú to tie malé hrany, vďaka ktorým vyhráte preteky,“ hovorí Andy. „Môj tréner tvrdí, že rozdiel medzi koňom, ktorý vyhrá preteky, a posledný miestom, je len zlomok sekundy.“


Nie je najsilnejší ani technicky najzdatnejší bojovník, ktorý sa dostal na vrchol, no je to najdisciplinovanejší, najvytrvalejší bojovník s tým pravým nastavením mysle a vierou v samého seba.


Ako súťaž MMA naberá na popularite, sú davy väčšie, konkurencia tvrdšia a potenciál väčší než kedykoľvek predtým. Andy Young dosahuje svoje majstrovstvo v pravý čas a dobre si to uvedomuje.


„Jedného dňa zomriem,“ hovorí Andy. „Prečo by som sa mal sťažovať? Akékoľvek dočasné nepohodlie, ktoré prežívam, nebude trvať večne. Keď zmizne, nahradí ho veľkosť a úspech. Teraz žijem svojou vášňou.“ 



Keď príde bitka, tak bojujte


Na niektoré bitky sa jednoducho nedá pripraviť. Tretie štádium rakoviny prsníka je celkom iste jednou z nich. Catherine Un mala už dosť svojich problémov, keď sa v roku 2014 dozvedela svoju diagnózu.


O sedem rokov skôr prišla z Filipín do Dubaja, kde hľadala nový, bohatší život. Najväčšie mesto Spojených Arabských Emirátov je obľúbeným miestom pre mladých a úspešných ľudí s rovnako nestriedmym životným štýlom, ako sú jeho blyšťavé mrakodrapy. Priťahuje ľudí z celého sveta, ktorí chcú zbohatnúť, a pritom si užívať.


Catherine Un nemala problém prispôsobiť sa rýchlemu tempu mesta a robila to, čo väčšina ľudí žijúcich v cudzine: cez víkendy chodila na večierky, stretávala nových priateľov a spoznávala okolia.


Robila tiež to, čo robí väčšina Filipíncov, ktorí sa presťahujú do Dubaja: striedala jednu prácu za druhou a snažila sa nájsť tú správou príležitosť. Catherine bola tiež prvá z rodiny, kto sa presťahoval tak ďaleko. Bola tu úplne sama.


Jej pracovná situácia tak bola o niečo viac náročnejšia než jej sociálne postavenie. Z realitnej spoločnosti odišla do stavebnej spoločnosti a potom do ropného konglomerátu; počas prvých ôsmich rokov v Dubaji vystriedala celkom päť zamestnaní.


Ani jej plat nebol ideálny, Catherine sa často cítila frustrovaná a mala pocit, že nič nedokázala. Vedela, že príležitosť tu je, len nevedela, ako dlho na ňu bude musieť čakať. Jej nový domov jej však prinášal dostatok vzrušenia, takže zostávala i naďalej. 


Keď príde rana zhora


Neistota v práci a v sociálnom živote sa zrazu zdala ničotná v porovnaní s tým, čo nasledovalo. Práve začala pracovať ako sekretárka výkonného riaditeľa ropnej a plynovej spoločnosti, keď sa dozvedela novinu, ktorá ju z vlastnej cesty odklonila ešte viac. Rakovina prsníka, 3. štádium.


Bola to úplne zničujúce diagnóza. Catherine si však nemohla dovoliť len tak sedieť a čakať na liečbu. Jej zdravotné poistenie platené zamestnávateľom bolo to jediné, čo jej mohlo zaplatiť účty, takže sa celé mesiace neodvážila o svojom stave informovať svojho šéfa.


Myslela si, že by na ňu mohol pozerať ako na neschopnú pracovať, čo by znamenalo, že by sa musela vzdať svojho dubajského sna a vrátiť sa na Filipíny. Catherine teda nikomu nič nepovedala a pred tým, než išla ráno do kancelárie, pravidelne dochádzala dve hodiny autom na ožarovanie.


Catherine však nemohla bojovať sama navždy. Čoskoro po začiatku liečby, vo februári 2015, priletela jej matka Guandoline z Filipín, aby jej so starostlivosťou o seba pomohla. Chemoterapiu znášala Catherine veľmi zle, uberala jej silu a energiu a spôsobovala, že sa jej triasli kolená, takže pre ňu bolo ťažké stáť v práci pevne na nohách. Jej imunitný systém bol chvíľami tak oslabený, že chemoterapeutické sedenia museli byť zrušené.. 


Noví priatelia, nádeje a vôľa bojovať


Guandoline nezniesla vidieť svoju dcéru v takýchto bolestiach, a tak trávila dni tým, že hľadala akýkoľvek prostriedok, ktorý by jej uľavil.


Na základe tipu, ktorý dostala od človeka, ktoré stretla v Dubaji, našla Guandoline Forever, bez toho, aby čokoľvek o tomto podnikaní vedela. Catherine mala za sebou skoro päť mesiacov chemoterapie, a nechcelo sa jej teda do svojho, už tak vyčerpávajúceho, programu pridávať ďalšie povinnosti. Jej matka však trvala na tom, aby zašla do miestnej pobočky Forever a aspoň sa zoznámila s novými ľuďmi 


Bez matkinej pomoci by Catherine nikdy Forever neobjavila.


Ukázalo sa, že nemusela chodiť ďaleko. Domovská pobočka Forever v Dubaji sa nachádzala v rovnakej budove ako jej kancelária, a tak Catherine musela zísť len pár poschodí dole, aby sa zúčastnila prvého stretnutia so svojím tímom. Sprevádzaná svojím skepticizmom, bola pripravená na to, že bude počuť len samé obchodnícke rečičky od ľudí, ktorí sa snažia niečo predať.


Uvedomila si však, že sa nemohla viac mýliť, keď počula príbeh, ktorý jej bol povedomý. Žena hovorila o svojom boji s rakovinou a o tom, ako ju nielen choroba, ale aj liečba vyčerpali psychicky i fyzicky. Zmienila sa tiež o tom, ako jej kontakty z Forever vrátili späť nádej a silu bojovať ďalej.


Tá žena sa volala Lovely a pochádzala tiež z Filipín. Hovorila o tom, ako jej aloe pomohlo cítiť sa počas liečby lepšie, a sľúbila Catherine, že jej s čímkoľvek pomôže. Catherine bola vďačná za radu, ale mala strach, kde zoženie peniaze na zaplatenie novej doplnkovej výživy. Guandoline jej však opäť pomohla a začala s podnikaním namiesto Catherine a doniesla domov produkty na prvých niekoľko mesiacov.


Catherine dokončila poslednú časť chemoterapie v roku 2015 a jej víťazstvo v boji s rakovinou jej poskytlo nový pohľad na jej zámer v Dubaji. Prebdené noci sa stali minulosťou, nahradila ich povinnosť zdieľať zdravie s ďalšími ľuďmi, rovnako ako ju Lovely zdieľala s ňou. Každý deň dochádzala do kancelárie Forever a počúvala (tentoraz naozaj) úžasné príbehy manažérov. Po každej schôdzke sa cítila živšie a inšpirovanejšie a celkom čoskoro sa odhodlala podeliť sa o svoje vlastné pôsobivé svedectvo.


Vďaka blogu a zdieľaniu na sociálnych sieťach sa Catherine podarilo priviesť do kancelárie Forever jedného známeho za druhým. To, že sa stala manažérka iba za tri mesiace nebolo to, čo ju napĺňalo pozitívnou energiou; propagovanie zdravého životného štýlu sa stalo jej pravým poslaním. Catherine vie z vlastnej skúsenosti, aké to je ochorieť v cudzej krajine, a teraz nabáda komunitu cudzincov v Dubaji k tomu, aby sa starali o svoje zdravie skôr, než bude príliš neskoro.


Jej život je tiež menej osamelý. Forever sa pre Catherine stal naozaj rodinnou záležitosťou - Guandoline zostala v Dubaji a sama úspešne podniká s Forever.


Brat Catherine sa potom tejto príležitosti chopil tiež.


Bez matkinej pomoci by Catherine nikdy Forever neobjavila. A bez Lovelynho príbehu by Forever na Catherine možno tak nezapôsobilo. Teraz, keď si Catherine viac uvedomuje, čo je a ako sa stará o svoje telo, je pre ňu Dubaj ešte zábavnejší než kedykoľvek pred tým. Rakovinu nemá už viac ako dva roky a rovnako tak dlho ovplyvňuje aj životy ďalších ľudí.


Zdravie sa pre Catherine stalo bohatstvom a teraz si užíva oba faktory ako nikdy pred tým.


Prečítajte si viac o týchto hrdinoch v časopise Aloe Life. 


Súvisiace produkty